Farby. Tvary. Rôzne zvuky či chute. Pestrosť. Rôznorodosť. Inakosť. Svet má toľko krásnych podôb a odtienkov, ktoré obohacujú naše vnímanie. Len treba mať odvahu ich preskúmať.
Pestrosť
Všetci, čo radi skúmajú prírodu vedia, že je pestrosť – diverzita je jedna z podmienok zdravého ekosystému. Les, ktorý je tvorený prevažne len jedným druhom stromu, láka k sebe len obmedzené množstvo zvierat či iných rastlín. Takýto les je chudobný na vzájomné vzťahy. A dlhodobého hľadiska bude oveľa ťažšie odolávať rôznym vonkajším hrozbám (veterné smršte, podkôrny hmyz a i.). Podobne je to s nami ľuďmi. Na našej planéte sme sa ako druh vyvinuli v množstvo rás. Máme rôznorodé fyzické znaky – napr. farbu pleti, vlasov, tvar očí.. Tiež sa rôzne prejavujeme, lebo sme vyrastali v spoločnostiach, ktoré počas rokov prijali rôznorodé stratégie „prežitia“. Vytvorili si vlastný jazyk, ktorým sa nielen dorozumievajú, ale zároveň v ňom uchovávajú množstvo múdrosti.
Tolerancia
Prejavy netolerancie nevidíš len v škole. Ruku na srdce, že si už zažil či zažil nejakú situáciu aj priamo v družine či oddiely. Nie je to nič neobvyklé, ale určite to netreba nechať tak. Skauting je predsa otvorený všetkým. Družiny by mali ísť príkladom tímové ducha, ktorého základnou prísadou je práve rešpekt a tolerancia k ostatným skautským sestrám či bratom. U nás sme netolerantné a posmešné prejavy tiež zaznamenali a preto sme sa rozhodli, že sa pokúsime s tým niečo urobiť! Pripravili sme si teda projekt, v ktorom sme sa počas jedného roku rozhodli venovať tolerancii, rešpektu a inakosti v štyroch oblastiach.
Nemé tváre alebo pomoc v psom útulku
Jednou z aktivít v prospech verejnosti a tých, čo sa nevedia brániť, bola pomoc v psom útulku v Brezne. Družiny sa mohli prihlásiť na návštevu spojenú s pomocou. Venčili nechcených, vyhodených psíkov, čistili koterce a umývali misky. Počas celého mesiaca naše rangerky koordinovali zbierku starých diek, hračiek, misiek a zabezpečili, aby sa vyzbierané veci dostali priamo zamestnancom útulku, ktorí ich už použili, kde bolo treba. Mnohí z nás boli v útulku prví krát a veru im ostalo z ľudskej nezodpovednosti, ľahostajnosti a častokrát aj krutosti veľmi smutno. Preto sme sa potom na schôdzkach o tom s nimi porozprávali. Povedali si, aké je to byť zodpovedný za niekoho, kto sa na nás spolieha a nevie sa brániť.
Herci Divadla z Pasáže
V Banskej Bystrici máme výnimočné divadlo. Volá sa Divadlo z Pasáže a všetci herci, čo v ňom hrajú, majú mentálne postihnutie. Bežný človek po takejto informácii veľké očakávania od samotného predstavenia nemá…. Ááá..predsudky. Áno, to je to, s čím sa musí tiež každý z nás, čas od času popasovať. Predsudky sú presne to, čo nám veľmi skresľujú realitu a bránia nám vidieť pestrosť a krásu okolitého sveta. Každý z nás, kto má akékoľvek obmedzenie si zasluhuje, aby sme k nemu pristupovali bez predsudkov. Nevieme totiž, aká kvalita sa v ňom skrýva a čím dokáže naše vnímanie obohatiť. Je ľahké dať niekomu nálepku –„to je „downňák“, „vieš, to je tá vozíčkarka“. Nám by sa totiž tiež nepáčilo, keby sa na nás pozerali cez „diagnózy“. “Aháá, to je tá celiatička…“ „Vieš, ten čo mu krivo rastú predné zuby…“. Každý človek v našom okolí si zasluhuje náš rešpekt. Má svoje meno, schopnosti čo dokáže a príbeh, ktorý je určite zaujímavý. Predstavenie Malý princ bola teda riadna frčka do nosa. Bolo nádherné a profesionálne. Na Divadlo sme išli ešte niekoľko krát a chceme ísť ku nimi aj na exkurziu. Trochu hercov spoznať. Porozprávať sa. Pretože niekedy sa veľa zmení, ak budeme mať odvahu sa k takýmto ľuďom priblížiť a spýtať sa ich.
Kto sú to tí migranti a aké to je vo vojnovej zóne
Internet a televízia prinášajú množstvo rôznych informácií. Niektoré informácie sú fakty, iné si nesú so sebou rôzne emócie. Radosť. Hnev. Nenávisť. Smútok a veľakrát prinášajú strach. Tak ako sa to mnohí politici snažili priniesť spolu s migrantmi. V rámci projektu sme si preto medzi nás pozvali kamarátku – lekárku, ktorá pracuje pre organizáciu Lekári bez hraníc a bola na mnohých niekoľkomesačných misiách aj v krajinách kde zúri vojna. Presne nám ukázala, ako vyzerá krajina, ktorá je vojne niekoľko rokov. Nie je tam voda, nemôžete chodiť po uliciach, lebo sú tam nastražené míny. Sadiť sa tam nedá ani po niekoľkých rokoch prímeria. Je tam hlad. Strach. Žiadna budúcnosť. Nikto z civilistov, ktorí utekajú a stávajú sa migrantmi, nechcú vojnu. Chcú len prežiť a vidieť svoje deti vyrastať v pokoji. Dve hodiny s lekárkou, ktorá nasadzuje svoj život, aby pomohla a zachraňovala životy v takýchto oblastiach malo pre nás aj iný odkaz. Vernosť sľubu, ktorý ako lekárka zložila. My ako skauti tiež sľubujeme, že sa budeme riadiť skautským zákonom. Darí sa nám to? Pripomíname si ho?
Deti zo sv. Alžbety
Táto časť nás ešte len čaká. Vieme totiž, že sú medzi nami deti, kamaráti a kamarátky, ktoré to z rôznych dôvodov majú v živote ťažké. Napríklad sa ocitnú v zariadení, kde čakajú na rodičov, že po splnení úloh od pani sudkyne, si ich vezmú domov. Ale často krát sa stane, že to rodičia nezvládnu a deti idú do detského domova. Počas týchto ťažkých chvíľ, plných neistoty, žijú mimo svoj domov. Mimo svojich kamarátov. Postíska ich tiež len teta či ujo, ktorý v zariadení pracuje. V škole sa potom stáva, že nedávajú pozor, majú problémy s učením, či si nájsť kamarátov alebo kamarátky. A my skauti a skautky sme tu predsa od toho, aby sme boli kamarátmi. Však BíPí tiež zo začiatku zobral do skautingu práve deti, ktorým sa nikto nevenoval. Veríme, že nás s nimi čakajú pekné chvíle. Chceme ich zobrať na skautskú výpravu a zahrať si spoločenské hry. Však to je to najmenej, čo môžeme urobiť. A možno niektorí naberú odvahu a pridajú sa k nám.
Za všetky zážitky ďakujeme podpore Nadácii pre deti Slovenska z programu Hodina deťom.
Silvia Cochová – Mikanka
Foto – archív 89.zboru a M.Dubovský