Kapitánska lesná škola – Odomykanie vôd Vrútky-Strečno

Dátum: 17.5.-19.5.2013

Ani som sa nenazdal a prišiel ďalší, tentoraz už v poradí tretí, víkend Kapitánskej lesnej školy. Píše sa deň 17.5.2013 roku Pána. Tentoraz si prípravy vyžiadali naozaj veľa plánovania a operatívnej práce. Skoordinovať splav viac ako 50 člennej posádky z rôznych kútov Slovenska je namáhavé a vyčerpávajúce. Nakoniec sa to zázračne podarilo a materiál i ľudia sa začali presúvať do bodu A – mesta Vrútky.

Naša KLŠ chasa však vyrazila po vlastnej osi smerom do Žiliny, do klubovne žilinských skautov. Z BB sme vyrazili traja, Supo, Trysko a Tommy. Na mieste nás už čakal brat Mozi s útulne zariadenou klubovňou. A tu niekde začína naše rozprávanie sťa z rozprávky:

Napochytro sme sa vybalili i vybrali sa v svet šíri, takí súci a rúči chlapci ako žiadni iní v tomto nevídanom kraji. Toť sme z kraja ulici na stánok reštauračný pod holým nebom naďabili. I riekli sme si: Toť šťastena naša, nás sem zaviala. I v sed sedavý sme sa uložili. Kofolový trúnok od rúčej dievčiny, samá krv a mlieko, sme si vypýtali, i niečo na poživeň nakázali. I podivil sa Tommy, chlap to statný, keď tanier bol sa pred ním s poživňou znenazdajky objavil. Čo to reku za spôsoby? Kto to tu tie sústa váži? Veď to by sťa batoľaťu naložili a nie dobre stavanému chlopisku. Joj, ešte že chlebík k Tryskovej poživni doniesli a bude sa dať ešte zajesť zopár súst, bo on veru nezvládze. Tak sa i stalo. Takto sme si my uživali v tom stánku jedálnom a na našich bratov havraních v hodovnej nálade čakali.

Tí nenechali na seba dlho čakať a jeden po druhom k nám privandrovali – sprvoti Bari i Teo a neskôr Neop i Chamaurapi. Po dlhej ceste znavení si tiež trúnok vyžiadali a hrdlá zvlažili. Za ten čas sme sa traja Trysko, Supo i Mozi v ústrety Bocianovi vybrali. Ten s jeho žienkou a drobným to stvorením chlapčenským nás uvítali a pekne sa všetci vospolok v klubovňu skautov miestnych uchýlili.

Tak nás v nálade dobrej, ostatní bratia a sestry objavili a odovzdávanie múdrostí školy lesnej mohlo započati. Sprvu si na nás brat Bocian nože brúsil, až z nás pri hre Trh turecký (inak i blšák zvaný), informácie vymámil a tému krásne sťaby na opasku koženom do jemna dobrúsil. Jedon by sa pokojnô holiť mohol.

Trysko hneď po Bocianovi velenia prevzal, že šiť by sa nám naučiť trebalo, bo skauti holandský nám takú zázračnú plachtu poslali, čo ňou 100 rokov skautingu v každom kraji slávia a teraz n nás rada došla. No zhodli sme sa, že Trysko tú udalosť za nás v miesto, ktoré sme mu odporúčali, našije. V tom svete širokom nech veru nik nezapochybuje, že na Slovensku šiť nevieme.

Tu pristúpil brat Teo a modrenie prístroje pozapájal dajakými káblikama. Ohromná smršť sa na nás vyvalila z toho obrazu v stene. Mračná, chmáry, stupne ťažké, vetriská nevídané, povodne vysoké, vody návaly i suchoty rozsiahle. Také čarodivy že vraj platia, že pri zmene tlaku, počasie sa zmeniť isto môže, ak nie priam musí . S ťažkou hlavou sme sa v spánok uložili a každý z nás sa isto v duchu modlil, že by v deň zajtrajší pre istotu žiaden tlak nebol.

Noc prešla a do rána nik nepochybel. Pekne spolu sme sa do našich naštartovaných tátošov nasúkali a smer Vrútky „odcválali“. Tu nás už hrkútajúce a veselo džavotajúce dietky privítali. Napochytre sa pobalili, batôžtek vodácky vyfasovali a smer rieka Turiec odpochodovali. Tam slávnosti pri toku rieky slávnostne oslávili roky plynúce. 100 rokov presne tomu už bude, čo skauti komarniansky na samozhotovených vlastných pltiach tento úsek rozhodli sa splaviť, čo i my dnes sa chystáme. Čítaním z denníku do čias dávnych sme sa presunuli, kde príbeh priamo na jednej z pltí odohrával sa dobrodružný. Mladí vlci i skautíci tíško načúvali, predstaviť sa snažili, aké to byť muselo. Na konci turzovské vĺčence odomknutie vôd tradične zahájili, bo bez toho na vodu neradno chodiť. Hlavne keď v diaľke týčiace sa bralá Margita i Besná rukou hrozia a zbesilo revú vodou o ich steny bičujúcou. Nejednému z nás zimomriavky v chrbte prebehli. Aká to úľava, keď obrad tradičný v koniec úspešný dorazil.

„Plavidlá na vodu“, zvolal kapitán splavu zavelil a jedna loď za druhou sa v burácajúce vlnky Turca spustili. Posádky odvážne prvé traverzy zakúsili. Skúsení kormidelníci, háčkovia i ostatok skúsených rozhodli sa vode nepoddať, ale užiť si ju. Z plného hrdla ozval sa povel „Vpred!“ a my v ústrety dobrodružstvu vyplávali sme. Dnes žiaden PORCELÁN – každá ruka dobrá. Prvá nástraha na pereji, kde voda do vody sa zlieva číhala a voda si prvý úspech vydobila, keď posádku dvojčlennú cez palubu dostalo. No odvážni lodníci o záchranu postarali sa a život nebol stratený žiaden.

Nevídalo, čo sa to porobila, novosti na tomto toku sa objavili – most v počiatku. Ľudská to odvaha vodu prekročiť, v tejto snahe nová zákruta dočasne zbudovaná na tomto úseku nás skoro prekvapila, no odolali sme všetci. Most čoskoro zhotovený isto bude. Plavidlá v radovom útvare posádky bravúrne vedú. Vplávame do údolia, kde Margita i Besná v časoch spred 100 rokov besnili. Krátke sústo pred perejou vážnou, by pádlo do vody nevypadlo. Trčiace bralá vpravo i vľavo, nebezpečne hroziac, skúmali čo sa to v ich valí, akí to odvážlivci. Hrom do nich. No nič neprišlo, bo Bohovia zmierení boli a skazu nedopustili. Tak mladší i starší, ženy i muži postupne úsek popri bralách i popod hrad Starhrad prekročili, až v diaľke pevnosť „nová“, hrad Strečno ukázala sa a my všetci veselí do pádiel sme zabrali. Hry vodné sa rozprúdili, zábava i výskot medzi posádkami. Šťastný príchod už z diaľky ohlásiť sme stihli. Všetci videli, že i po 100 rokoch, odvážnych pár sa našlo, ktorí v odvahe a snahe neutíchajúcej, prúdy riek a nástrahy brál zdolali. Zakotvené!

Rozbehli sa všetci v šíri diaľ. Iba hŕstka verných ostala. Bari, Mozi, Chamurapi, Trysko, Máša, Supo, Tommy. Veci na voz smer Bystrica sme naložili a do prvého hostinca na halušky a iné pochutiny sme sa vybrali. Plné žalúdky náladu vždy zlepšia. Plný energie sme sa v ústrety Starhradu vybrali. Stany rozložili a k ohňu usadili. Duchovné témy a spev romantiku večera umocnili a my druhý krát v tento deň výnimočný niečo pekné zažili sme. Tento pocit silný v nás silno zakorenený i počas spánku v snoch sa prebúdzal. V skutku čarovná to chvíľa.

V rannej rose prví z nás baliť sa začali. Dnes odmena vytrvalých ešte čaká. No predtým ešte Moziho Tommy s Tryskom v Žilinu zaviezli. Miesto stretu na rieke Belej sme si naplánovali. Horný kemp s krásnym počasím privítal nás dobrodruhov. Bari i Tommy do plavidiel jednomiestnych a zvyšok po dvoch na dve pálavy usadli. Hneď v prvých metroch, rieka Belá rozbúrená, chladná ale i vodácky prívetivá, nás privítala. Svaly napli sa, zrak zbystril, zmysli na plné obrátky, zákruta za zákrutou, perej za perejou, postupne zdolávaná, poddávala sa nám táto rieka dravá. I vykúpať sa bolo nám dopriate. To inak ani rátať by sa nemohlo. Škoda, že prístav ďalej od našich tátošov rozhodol sa byť. Museli sme i lesné toky s tátošmi našimi vodnými „splaviť“. Opäť svaly napnuté, zákruta za zákrutou a so šrekovsko-oslíkovským „Už sme tam?“ na perách postupne divočinou sa predierajúc, predsa len dorazili sme. Šťastní, celí a ubolení.

Rozlúčka, pozdrav a odchod dom. My spomínať dlho budeme.

Supo